Ahoj Reader,

Dnes ti poviem o rituáli, ktorý ma naučil viac ako pol roka čítania o pozornosti.

Prvýkrát ma to úprimne nahnevalo.

Sedela som v malej čajovni, mala som hlad, mala som naplánované ešte tri veci a chcela som čaj. Objednala som si ho a čakala, že príde čaj. Namiesto toho prišiel muž s podnosom, postavil ho predo mňa a začal.

Zalial čaj. Odlial pohár. Vlial ho späť do kanvice. Odlial druhý. Ochutnal. Pridal cukor. Znovu vlial späť. A potom zdvihol kanvicu vysoko nad pohár, naozaj dosť vysoko, skoro na dĺžku celej paže a nechal čaj len tak ležérne padať, aby sa navrchu vytvorila jemná pena. Prilial. Odlial. Zopakoval to.

Trvalo to takmer dvadsať minút.

A ja som celý ten čas pozerala do telefónu.

Až keď mi konečne podal pohár, došlo mi, aké to bolo absurdné. Stál nado mnou dvadsať minút a robil jednu jedinú vec so sústredením, aké ja som nevenovala ničomu. Alebo som nezvykla. KEDYSI. Ani práci. Ani jedlu. Ani ľuďom, ktorých mám rada. A ja som ten čas strávila tak, že som ho nevnímala.

V púšti sa o tomto čaji hovorí, že sa pije trikrát. Prvý pohár je horký ako život. Druhý sladký ako láska. Tretí jemný ako smrť. Nie je to teda nápoj, ktorý má uhasiť smäd. Je to spôsob, ako niekomu povedať, že má čas.

Dlho som si myslela, že rozdiel medzi mnou a tým mužom je v tempe. Že oni sú pokojnejší, my uponáhľanejší, a keby sme sa trochu upokojili, bolo by to fajn. Ale to nie je pravda a je to dosť naivná predstava o inej kultúre. Ten muž nebol pomalý. Bol rýchly a presný, robil to stokrát denne. Rozdiel bol v niečom inom.

Rozdiel bol v tom, že sa niekedy dávno rozhodlo, že táto vec si zaslúži dvadsať minút. A odvtedy sa o tom nediskutuje.

To je celé.

V mojom živote sa o tom diskutuje neustále. Každá vec sa musí obhájiť, či si zaslúži môj čas, a väčšinou prehrá s niečím naliehavejším. Výsledok je, že robím veľa vecí a nie som pri ani jednej z nich. Deň prejde, večer si nepamätám, čo v ňom bolo, a ráno začínam odznova.

Keď dnes učím mindfulness, ľudia odo mňa najčastejšie čakajú techniku. Niečo, čo si pridajú k tomu, čo už majú. A ja im niekedy potrebujem povedať pomerne nepopulárnu vec: nejde o to niečo pridať. Ide o to prestať byť inde, než práve som.

Alebo dodatočne inštaluješ do života ako appku do telefónu. Je to jediná vec, ktorú reálne máš, a väčšinu z nej rozdáš veciam, ktoré si nevyberáš.

Takže ak si z tohto mailu máš niečo odniesť, tak toto:

Vyber si tento týždeň jednu vec, ktorú robíš každý deň. Rannú kávu. Cestu z práce. Sprchu. Čokoľvek. A rob ju o polovicu pomalšie, bez telefónu v ruke a bez toho, aby si pri nej riešila, čo bude potom.

Bude ti to nepríjemné. Prvé dva dni budeš mať pocit, že strácaš čas. To je normálne, nudu si dnes skoro nikto nepamätá a keď príde, mozog panikári a chce telefón.

Vydrž do tretieho dňa. Vtedy sa niečo zmení.

Zuzka

P. S. Ak by si takých dní chcela viac za sebou: v novembri idem s malou skupinou na päť dní k Atlantiku do Maroka. Ráno spolu meditujeme a pracujeme so stresom, poobede nemá nikto žiadny program. A čaj sa tam nalieva presne tak, ako som písala vyššie. Detaily tu.

Zuzana Pišteková

Dohodni si prvú konzultáciu zadarmo a zisti, čo by ti teraz dávalo zmysel.

​www.me-time.sk​

---

Pomáham ľuďom uvedomiť si seba, svoj život a ako ho žiť, čo najšťastnejšie. Doma i v práci.